Narodil sa 5. januára 1881 v srbskej obci Lelič, neďaleko mesta Valjevo. Pri krste dostal meno Nikola. Jeho rodičia Dragomír a Katarína boli nielen aristokratickou rodinou, ale aj duchovným centrom dediny. Keďže chrám v obci nemali, modlili sa pred domom pod holým nebom a na nedeľné a sviatočné bohoslužby chodievali do niekoľko kilometrov vzdialeného monastiera Čelije. Tieto modlitby a duchovné rozhovory počas cesty do chrámu dali sv. Nikolajovi pevný duchovný základ pre neskoršie pôsobenie v Cirkvi. V monastieri Čelije navštevoval aj základnú školu, po šiestich rokoch ako vynikajúci žiak pokračoval na gymnáziu v neďalekom Valjeve. Po jeho skončení sa prihlásil na vojenskú akadémiu, kde ho však kvôli nízkemu vzrastu neprijali. Preto šiel študovať na bohosloveckú školu, ktorú absolvoval ako jeden z najlepších študentov. Počas štúdia spolupracoval na vydávaní časopisu Kresťanský vestník, kde vychádzali jeho prvé články.
Srbský kráľ Peter I. s ním počítal ako s budúcim episkopom novovznikajúceho Juhoslovanského štátu, preto ho poslal na štúdiá do zahraničia. Najvhodnejšou fakultou pre pravoslávnych študentov bola vtedy starokatolícka fakulta vo švajčiarskom Berne. Po jej absolvovaní obhájil doktorskú prácu na tému: Viera apoštolov v Christovo Vzkriesenie ako základná dogma apoštolskej viery. Ďalšie jeho kroky smerovali k štúdiu filozofie v anglickom Oxforde a písaniu doktorátu z francúzštiny v Ženeve. Po návrate domov dostal smrteľnú chorobu a lekári mu nedávali žiadnu šancu na prežitie. Vtedy sa rozhodol, že prijme mníšstvo v monastieri Rakovica, 17. decembra 1909, s menom Nikolaj. Jerodiakonom sa stal 19. decembra a o deň neskôr bol vysvätený za kňaza. Jeho kázne obdivovali a chodili počúvať ľudia rôznych postavení, dokonca aj ateisti. Metropolita Dimitrij potom poslal Nikolaja študovať na Petrohradskú akadémiu v Rusku. V tamojších chrámoch, monastieroch, ako aj od ľudu načerpal veľa pravoslávnej duchovnosti. Potom začína písať svoje diela ako Relígia Njegoša či Besedy pod horou.
Po vypuknutí Balkánskej vojny v roku 1912 bol poslaný do Londýna brániť srbský národ. Na svojich prednáškach všetkých ohúril nielen vynikajúcim obsahom, ale aj dokonalým anglickým prízvukom. Prednášal aj v Amerike a potom sa opäť vrátil do Londýna, kde mal denne aj 5-6 prednášok.
Aj keď jeromonacha Nikolaja Synoda Srbskej cirkvi už dvakrát vybrala za biskupa, on to prijal až po istých ústupkoch metropolitu v roku 1919. Vysvätili ho 18. mája 1919 a hneď 12. júna ustanovili za žičského episkopa. O rok neskôr bol poslaný do malej Ochridskej eparchie. Tu sa z učeného religiózneho mysliteľa svetského typu stáva mystický pustovník, askéta a modlitebník najstrohejšieho typu. Vtedy napísal známu knihu Modlitby na jazere, ktoré sa prirovnávajú k Dávidovým žalmom. Podľa Ochridského jazera dostala pomenovanie aj tam napísaná kniha Ochridský prológ.
V roku 1922 vladyka Nikolaj cestuje ako misionár do Svätej Zeme, na Svätú Horu, do Carihradu, opäť do Ameriky a do Anglicka. Po smrti patriarchu Dimitrija všetci očakávali, že novým patriarchom sa stane práve on, ale zvolili Varnavu.
Po nejakom čase sa Nikolaj opäť stáva žičským biskupom a v tejto eparchii začína obnovovať mnohé chrámy a monastiere. Tu získava ďalší prívlastok „vladyka obnoviteľ“. Je aj v čele organizácie „Bogomoľački pokret – Hnutie modliacich sa“, kde napriek svojej učenosti a postaveniu diskutuje a učí sa od obyčajných veriacich, s ktorými rozoberá rôzne cirkevné a duchovné témy.
Počas 2. svetovej vojny bol väznený najprv v srbských monastieroch, potom v koncentračnom tábore v Dachau a vo Viedni, kde ho oslobodila 2. americká divízia generála Colinsa. Vladyka odchádza do Anglicka a neskôr s podlomeným zdravím do Ameriky. Od Newyorskej univerzity dostáva čestný doktorát a pokračuje v duchovnej obrode svojho národa. Po problémoch so srbským episkopom v Amerike odišiel do ruského monastiera sv. Tichona, kde učil a stal sa aj rektorom. V Srbsku ho mnohí obviňovali a komunisti ho vyhlásili za zradcu a nepriateľa. Jedným z mála, čo ho obdivovali, bol sv. Justín Popovič, ktorý ho prirovnával k druhému sv. Sávovi Srbskému.
Vladyka Nikolaj zosnul v nedeľu, 16. marca 1956, v monastieri sv. Tichona v Saint Canaane, v Pensylvánii a bol pochovaný v monastieri sv. Sávu v Libertyville, v Illinoise. Až po 35 rokoch po jeho smrti (máj 1991) boli jeho ostatky prenesené do rodnej dediny Lelič v Srbsku, kde dodnes spočívajú v chráme, ktorý postavil a dnes je súčasťou monastiera. Za svätého bol kanonizovaný v roku 2004.
Tohto pravoslávneho vladyku, spisovateľa, filozofa, génia a svätca dnes nenadarmo každý nazýva „Novým Zlatoústym“.